K aplikácii § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka v súvislosti s konaním v mene spoločnosti
Pre riadny chod, zachovanie funkčnosti a účelu každej obchodnej spoločnosti je kľúčové mať pevné základy a internú stabilitu medzi spoločníkmi. Realitou však je, že spoločnosti, ktorým sa ekonomicky darí a prosperujú na trhu, často končia v problémoch v dôsledku nezhôd medzi spoločníkmi a medziľudské vzťahy nezriedka ovplyvnia spoločnosť viac ako zlé obchodné rozhodnutia.
V našom prípade budeme vychádzať z bežného obchodného modelu, kde sa dve fyzické osoby rozhodnú podnikať prostredníctvom spoločnosti s ručením obmedzeným s podielmi na základnom imaní vo výške 50/50. Rovnakí spoločníci sú tiež aj konateľmi spoločnosti, ktorí konajú spoločne. Uvedený model potom v prípade nezhôd spôsobí, že spoločnosť zostane ochromená a nie je v zásadných veciach (napr. súdnom konaní) schopná riadne konať navonok, a to nekonaním jedného z konateľov.
Ide o patovú situáciu, nakoľko ako 50 % spoločníci majú rovnaký počet hlasov aj na valnom zhromaždení (ak spoločenská zmluva neustanovuje inak), a teda nie je možné konateľov alebo spôsob konania spoločnosti zmeniť.
Čo v prípade, ak príde k nezhodám spoločníkov a zároveň konateľov spoločnosti, ktorí sú oprávnení konať v mene spoločnosti len spoločne? Ako bude spoločnosť uplatňovať svoje nároky a brániť sa voči nárokom uplatneným voči spoločnosti?
- Konanie za spoločnosť len jedným konateľom voči druhému konateľovi (spoločníkovi)
Modelová situácia: Spoločník ako fyzická osoba podá na spoločnosť (v ktorej je 50 % spoločník a zároveň jeden z dvoch konateľov, oprávnených konať spoločne) návrh na vydanie platobného rozkazu. Súd takýto platobný rozkaz vydá. V zákonom stanovenej lehote je potrebné podať odpor proti platobnému rozkazu.
Pri striktne formálnom výklade by na (konanie) podanie odporu spoločnosťou (žalovaným) bola potrebná vôľa oboch konateľov žalovanej spoločnosti. Pre uľahčenie v ďalšom texte budeme zjednodušene hovoriť o podpise.
Nastala situácia, kedy by sa na oboch stranách sporu vyžadoval podpis (protichodného) podania (návrhu na vydanie platobného rozkazu ako aj odporu) rovnakou osobou, na jednej strane vystupujúcou ako fyzická osoba - žalobca a na strane druhej, ako jeden zo zástupcov spoločnosti – žalovaného.
Ak odpor nie je podpísaný spôsobom, aký predpokladá spoločenská zmluva, nie je možné prihliadať na takýto odpor. Žalobca by tak jednoduchým nepodpísaním odporu dosiahol vydanie právoplatného platobného rozkazu a exekučného titulu, a to bez možnosti efektívnej obrany zo strany žalovaného.
Uvedený formalistický výklad je podľa nášho názoru neprípustný a v tomto konkrétnom prípade je možné použiť výklad e ratione legis (v rozpore s jazykovým výkladom) umožňujúci konať v mene spoločnosti prostredníctvom jedného konateľa, ktorého podpis stačí na podanie odporu v rozpore so zvoleným spôsobom konania v mene spoločnosti.
Civilný sporový poriadok osobitne neupravuje takúto situáciu a hoci sa problematika zastupovania v konaní pred súdom môže javiť ako procesnoprávna otázka, ide o problematiku skôr hmotnoprávnej povahy, ktorá sa avšak nevyhnutne sa musí prejaviť v procesnoprávnych aspektoch sporu,[1] a teda je potrebné použiť hmotnoprávnu úpravu Občianskeho zákonníka.
Základom pre výklad v prospech možnosti konať prostredníctvom jedného konateľa za spoločnosť proti nárokom druhého spoločníka a konateľa môže byť práve analogické použitie hmotnoprávnej normy § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého „Zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.“
Prečo je takáto aplikácia prípustná aj proti gramatickému výkladu?
Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je viazaný doslovným znením zákonného ustanovenia absolútne, ale môže, dokonca sa musí, od doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona, systematickosť, alebo požiadavka ústavne-konformného výkladu zákonov a všeobecne záväzných právnych noriem (čl. 152 ods. 4 Ústavy SR). Samozrejme, i v týchto prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii (III. ÚS 72/2010). V prípadoch nejasností, alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu, alebo v prípade rozporu znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybností, možno uprednostniť výklade e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy SR totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy SR nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07). Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak z Ústavy SR, ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Ak by sme nepripustili výklad, že v mene spoločnosti môže podať odpor aj druhý konateľ samostatne, došlo by k situácii keď na oboch stranách sporu stojí totožná osoba (hoci v postavení zástupcu). Objektívne v takejto situácii bude stret záujmov vždy už z povahy veci.
Prísne formálny výklad by tak v konečnom dôsledku predstavoval zásah do podstaty práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konania s účinkami denegatio iustitiae.
K rovnakému záveru, že nikto nemôže vystupovať na oboch stranách sporu, či už ako strana alebo jej zástupca dospela aj nemecká doktrína[2].
Nakoľko právna úprava nedáva žiadnu inú možnosť obrany spoločnosti v tejto situácii, bude prípustné, aby odpor podpísal aj jeden konateľ spoločnosti. Ak by sme sa s týmto názorom nestotožnili, potom by šlo o spor „samého so sebou“ hoci na jednej strane by táto osoba konala v mene a na účet spoločnosti. Ako by prebiehalo takéto súdne konanie ? Na jednej strane by bol žalobca, ktorý prednesenie žalobu a potom by prešiel na stranu žalovaného?
- Konanie spoločnosti prostredníctvom jedného spoločníka voči tretím osobám
V praxi sa objavili názory, že § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka treba vykladať tak, že vždy v prípade, ak záujmy konateľa sú v rozpore so záujmami spoločnosti, môže v rovnakej modelovej situácii (dvaja spoločníci 50/50 a zároveň dvaja konatelia oprávnení konať spoločne) dôjsť ku konaniu len prostredníctvom jedného konateľa aj voči tretím osobám, ak je konanie druhého konateľa v rozpore so záujmami spoločnosti, napríklad ide o konanie voči blízkej osobe tohto konateľa.
Takýto výklad považujeme za neprimerane extenzívny a neproporcionálny, pripustením ktorého by došlo k vytvoreniu vysokej právnej neistoty, kde by už nebola relevantná spoločenská zmluva, resp. zápis do Obchodného registra ani spoločenská zmluva, ale len blízkosť osôb a stret záujmov medzi konateľom a osobou, voči ktorej sa (koná) uplatňuje nárok.
Prečo použitie § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka nie je možné aplikovať voči tretím osobám:
- Nejde o totožné osoby
V prvom prípade teda ide o spor „samého so sebou“ hoci na jednej strane by táto osoba konala v mene a na účet spoločnosti. V prípade sporu s tretími osobami ide však o kvalitatívne podstatný rozdiel v postavení strán konania, kde v tomto prípade na jednej strane stojí osoba nezainteresovaná do vzťahov v spoločnosti, a na druhej strane samotná spoločnosť. Teda v žiadnom prípade nenastane situácia, že rovnaká osoba bude vystupovať na oboch stranách sporu.
Ak by sa aj jednalo o osobu blízku, alebo inak prepojenú s konateľom a spoločníkom spoločnosti, stále je zachovaný charakter sporového konania. Je teda možné v plnom rozsahu zo strany spoločnosti uplatňovať svoje práva a povinnosti.
Ak sa spoločnosť rozhodne (prostredníctvom svojho štatutárneho orgánu) neuplatňovať nejaké nároky, voči akejkoľvek osobe (nie len blízkej konateľovi a spoločníkovi), ide o rozhodnutie spoločnosti kreované štatutárnym orgánom tejto spoločnosti, a to v súlade so zvoleným spôsobom konania.
- Obchodný zákonník upravuje postup ochrany práv spoločnosti
Hoci hmotnoprávnym základom pre umožnenie výkladu pre „vylúčenie“ z konania spoločníka, ktorý stojí na opačnej strane sporu je práve § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nemožno však opomínať, že právna úprava § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka je subsidiárna k úprave Obchodného zákonníka a Obchodný zákonník je lex specialis. Analogická aplikácia § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ktorý sa primárne nevzťahuje na konanie štatutárneho orgánu) preto neprichádza do úvahy, nakoľko vzniknutú situáciu je možné riešiť podľa noriem Obchodného zákonníka, resp. iného špeciálneho zákonníka.
Konkrétne § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého je konateľ povinný vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou, v súlade so záujmami spoločnosti a neuprednostňovať svoje záujmy. V prípade, ak takto konateľ nekoná, je podľa § 135a ods. 2 Obchodného zákonníka zodpovedný za škodu spoločnosti, ktorú spôsobil.
Máme za to, že rovnako nepodanie žaloby ako aj podanie žaloby môže spoločnosti spôsobiť škodu. Toto bude potrebné posúdiť v konaní, ktorého predmetom bude zodpovednosť konateľa za škodu, nakoľko konateľ bez ohľadu na tretiu osobu musí konať s odbornou starostlivosťou v najlepší prospech spoločnosti.
Ako si spoločnosť uplatní škodu voči jednému z dvoch konateľov, ktorí sú oprávnení konať len spoločne?
Zákon pamätá na možný vznik patovej situácie a prostredníctvom § 122 ods. 3 priznáva možnosť spoločníkom spoločnosti priamo uplatňovať voči konateľovi v mene spoločnosti nároky na náhradu škody, ktorú spôsobil. Navyše podľa rovnakého ustanovenia, iná osoba, ako spoločník, ktorý žalobu podal, nemôže v súdnom konaní robiť úkony v mene spoločnosti, a teda nemôže nastať situácia, že niektorý z konateľov sabotuje uplatňovanie nárokov spoločnosti, resp. že dôjde k zníženiu majetku spoločnosti a tým zníženiu hodnoty obchodného podielu spoločníka.
Máme za to, že v tomto prípade nie je možné konať priamo voči tretej osobe ale je potrebné vyvodiť zodpovednosť voči konateľovi, ktorý vymáhanie nárokov sabotoval, a to podľa § 122 ods. 3 Obchodného zákonníka. ...Pri strete záujmov konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným je špeciálnym predpisom riešiacim túto otázku Obchodný zákonník a to predovšetkým v ustanovení § 135a ods. 1.... Len ak výsledkom tohto skúmania bude záver, že právna úprava Obchodného zákonníka na kolíziu záujmov obchodnej spoločnosti a jej štatutárneho orgánu na konkrétnu situáciu nedopadá, bude prichádzať do úvahy analogické použitie § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka.[3]
- Je potrebné zabezpečiť ochranu tretích osôb
Spoločnosť koná prostredníctvom konateľov, ktorí sa spolu so spôsobom konania zapisujú do Obchodného registra, na ktorý sa vzťahuje princíp formálnej a materiálnej publicity[4]. Tretie osoby sa tak môžu spoliehať na zápis v Obchodnom registri a vychádzať z tohto zápisu pri realizácii obchodných vzťahov so spoločnosťou. Uvedené princípy sú ochranou dobrej viery tretích osôb (hoci aj blízkych) v súvislosti s konaním za spoločnosť. Máme za to, že v tomto prípade nemožno pristúpiť k posudzovaniu výhodnosti alebo nevýhodnosti obchodu pre ktorúkoľvek zo strán, nakoľko z povahy veci každá zo zmluvných strán sa snaží dosiahnuť čo najväčší prospech. Ak by sa tretie osoby nemohli spoľahnúť na zvolený spôsob konania (spoločenskú zmluvu) riadne zapísaný do Obchodného registra, došlo by k absolútnej právnej neistote. Pripustením takéhoto výkladu by sme dospeli v podstate k tomu, že pri každom konaní voči tretej osobe by sa musel posudzovať vzťah konateľov a tretej osoby.
Záver
Záverom si teda dovoľujeme zhrnúť, že pripustenie konania spoločnosti v rozpore so zvoleným spôsobom konania zapísaným v Obchodnom registri, výkladom všeobecne záväzných právnych noriem týkajúcich sa konania spoločnosti v rozpore s ich jazykovým znením za použitia analogickej aplikácie subsidiárneho § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka je možné len v krajných prípadoch, kedy právny poriadok nedáva inú možnosť pre naplnenie Ústavou garantovaných práv, právnej istoty a práva na spravodlivý proces.
Ak však existuje právom aprobovaný spôsob nápravy, ktorým je v zmysle zásady proporcionality, možné zasiahnuť do práv a právom chránených záujmov tretích osôb v menšej miere, nie je možné aplikovať taký výklad, ktorý by pripúšťal konanie v mene spoločnosti v rozpore s jazykovým znením všeobecne záväzných právnych noriem týkajúcich sa konania spoločnosti a so zvoleným spôsobom konania zapísaným v Obchodnom registri a je potrebné postupovať zákonnom aprobovaným spôsobom, použitím ktorého dochádza k čo najmenšiemu zásahu do práv tretích osôb. V tomto prípade podľa § 135a ods. 1 a § 122 ods. 3 Obchodného zákonníka.
[1] Uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 521/2021-33, zo dňa 16.09.2021.
[2] Heinrichs, H. In Palandt: Bürderliches Gesetzbuch, 61. vyd. München: C. H. Beck, 2002, s. 183.
[3] Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.06.2010, sp. zn. 4 Cdo 177/2009.
[4] Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.01.2008, sp. zn. 5 Cdo 42/2007, resp. R 15/2009.
